Človek si môže myslieť, že je všetko krásne, keď nie je. Človek si môže myslieť, že je všetko správne, aj keď nie je. Človek si môže myslieť, že je všetko v poriadku, aj keď nie je. Ale prečo práve ja mám teraz pocit, že nič z toho nie je krásne, správne a v poriadku? Prečo práve ja mám divný pocit, ktorého sa nemôžem zbaviť? Čo keď som spravila niečo zlé a teraz si tho uvedomujem a predsa neuvedomujem? Čo keď som sa rozhodla v niektorých veciach zle a teraz natho prichádzam? Čo keď som mala niečo na dosah a zničila som tho, bez toho aby som o thom vedela? Bez toho aby som o tho stála? Možno tho je iný pocit, ktorý nemôžem a vlastne ani neviem opísať. Možno je tho všetko inak. Možno... Mohla by som si hovoriť donekonečna "možno" a aj thak by som na nič neprišla. Neviem, čo som mohla spraviť zle. Neviem, čo spravím zle a predsa mám pocit, že som niečo spravila alebo niečo spravím. Možno tho je len moja fantázia, možno únava, možno oboje no predsa ma then pocit neobchádza. A možno tho nebude ani o mne ale o niekom mne blískom. Potrebujem asi len thak vybehnúť von a nemyslieť nanič. Na nič čo som spravila. Na nič čo spravím. Nemyslieť na minulosť, nezamýšľať sa nad prítomnosťou a nezaujímať sa budúcnosťou... Veď tho čo sa stalo nezmením a všetko tho, čo sa stane bude mať nejaký dôvod.
Priateľstvo je ako zlatá niť - keď sa pretrhne, dá sa síce zviazať, ale uzol ostane naveky!