Sklamanie...

28. února 2010 v 16:57 | Tinka |  Moje myšlienky
Sklamanie... thaké jednoduché ale predsa nepochopené slovíčko. Čo je to vlastne sklamanie? Čo chápeme mi pod tým slovíčkom? Mohla by som sa pýtať ďalej no to je asi zbytočné. Prečo? Pretože každý, kto veril v jednu osôbku a nakoniec sa dozvedel, že ta osoba je totálne iná ako sa mu predstavila, ako sa pri ňom správala, ako rozprávala - to všetko sa blíži len k tomuto slovíčku. Sklamanie. Zdôverili ste sa jej a ona Vás oklamala. Žiadali ste, aby nepovedala nikomu Vaše tajomstvo a predsa to urobila. Verili ste že bude s Vami stále, v dobrých ale aj zlých chvíľach, no ona sa Vám obrátila chrbtom a vysmievala sa Vám do tváre. Dúfali ste, že budete spolu stále, no ona sa zmenila. To, čo som vymenovala stačí, aby niekto chápal slovo sklamanie. No niektorý, ktorý to slovo nepoznajú, a dúfam, že ani tak skoro nespoznajú, ho používaj bez toho, aby skutočne poznali to, čo sa pod tým obyčajným slovíčkom skrýva. Povie: "Ja som z teba taká sklamaná." a pritom ani nevie, aké pocity sa pod tým skrývajú. Myslí si, že tho sú tie momentálne pocity napr. hnevu, žiarlivosti alebo niečo také. No mýli sa. Nie je to o hneve alebo žiarlivosti, aj keď niekedy tieto city sú podnety k tomu ostatnému, je to skôr a pocite, ktorý cítite, keď sa na tú osobu pozriete a pomyslíte si: "Prečo sa toto všetko stalo? Prečo si mi to urobila?! A ja som ti verila...". No nie vždy to thak aj je. Sú rôzne podnety, rôzne myšlienky, rôzne činnosti no ten konečný pocit, ktorý vo Vás prevláda je ten pocit sklamania. Sklamania, ktoré ste v živote od tej osoby nečakli. Sklamania, ktoré Vás ničí hlavne kvôli osobe, ktorá to všetko zapríčinila. Zostane to tak u Vás dlho zakorenené a keď si prejdete v myšlienkach všetko, čo sa stalo a pomyslíte si: "Toto som mala zrobiť inak." "Toto som nemala povedať." Vtedy si uvedomíte "chyby" ktoré ste v danej chvíli zrobili no v ten okamih sa Vám tho zdalo správne. Správnejšie ako by malo a nakoniec sa z toho všetkého začnete obviňovať aj keď sami zatho vôbec nemôžete. Nahovárate si, že Vy ste museli niečo spraviť, niečo prečo ona reagovala thak ako reagovala. Ale prečo je to vlastne takto? Prečo sa miešajú pocity viny a pocity sklamania dokopy? Pretože si želáte, aby sa to všetko vrátilo. Aby to bolo tak ako doteraz. Bez problémov. Bez hádok. Bez všetkého zlého. Bez pocitu sklamania. Chcete jej zase veriť a preto potláčate to, čo je očividné: Chyba, za ktorú je zodpovedná ona! No aj napriek tomu, že to tak je a že pociťujete sklamanie, že k Vám nepríde a neospravedlní sa Vám a kvôli tomu, čo spravila, aj tak vy pôjdete za ňou. Pretože sa Vám zdá, že ona sa o tho nesnaží. Pretože v hĺbke duše viete, že je strašne hrdá alebo pyšná alebo je proste taká, aká je a preto sa obetujete Vy a Vy pôjdete za ňou. Nastavíte jej opäť líce, aj keď ste si sľubovali, že nepôjdete za ňou potom všetkom, čo spravila. Nastavíte líce a budete čakať na ďalšie sklamanie, ktoré na seba dlho nedá čakať. Ďalšie sklamanie. Ďalšiu bolesť. Ďalšie slzy...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama